Roman Pomajbo
Ilavský rodák Roman Pomajbo rád trávil detské roky u babky v Potvoriciach, dedinke neďaleko Piešťan. Práve tam sa to živé a nepokojné dieťa už od detstva zamýšlalo nad zmyslom života a smrti. Nad poslaním ľudstva na Zemi. Filozofické myšlienky mu vírili hlavou, kým popri Váhu pásol husy, alebo sa v kukuričnom poli hral na schovávačku s kamarátmi, s ktorých mali mnohí rovnaké priezvisko ako on. "Stále kričali, Pomajbo vidím ťa a ja som nechápal, ako ma mohli vidieť, veď som bol dobre ukrytý za kukuričnými listami. Až potom som pochopil, že oni celý čas kričali na iného menovca." Odmalička má v sebe zabudovaný cit pre spravodlivosť. Keď silnejší chalani mlátili slabších, bol ochotný postaviť sa päsťami zoči-voči urastenejším tyranom.
Do školy začal chodiť v Bratislave. Pre jeho prirodzene tmavšiu pleť sa mu v škole posmievali, že je Cigáň. Najprv s ponižovaním bojoval sám, no potom žiadal o vysvetlenie rodičov. Presvedčili ho, že do rómskej menšiny nepatria a on spokojný, vymyslel si pre spolužiakov historku. Povedal im, že jeho dedo je indiánsky náčelník veľaváženého kmeňa... a tak sa z Cigánika vykľul potomok Indiánov a posmech kamarátov vystriedal obdiv.
Lásky malého čiernovláska
Pani Pomajbová bola zamestnaná v STV a syn ju v práci často navštevoval. Po čase sa už v budove dobre orientoval, všade chodil, všetci ho poznali. A keďže fyzická podoba matky a syna bola na prvý pohľad evidentná, aj režiséri vedeli, na koho sa v prípade záujmu o uvraveného a večne usmiateho chlapca obrátiť. Roman si zahral v seriáloch a inscenáciách. Aby nerobil neplechu a mal si kde vybiť zvyšnú energiu, chodil do mnohých záujmových krúžkov. Literárno-dramatický krúžok pani Skořepovej, to bola láska na prvý pohľad.
Zamiloval si aj futbal. No a keďže hudobného sluchu veľa nepodedil, hudobnú výchovu mal najmenej rád. Gitaru onedlho vystriedala harmonika, ale aj o tú sa zaujímal len do chvíle, kým neobdržal svoju vlastnú. Dramatický krúžok ho chytil za srdce natoľko, že sa kvôli nemu vzdal aj väčšiny futbalových tréningov. Po odchode pani učiteľky Skořepovej na materskú dovolenku však o svojom rozhodnutí začal pochybovať. Nová učiteľka, fanatička bábkového divadla, nútila rozjašených pubertálnych chalanov šiť bábky, pichať do polystyrénových hlavičiek špendlíky, vyrábať vlásky a podobne. Hodiny zábavných etúd sa zmenili na mučivý krúžok šikovných rúk. To obdobie našťastie netrvalo dlho, nastúpila pani učiteľka Šmelíková a s ňou sa navrátili herecké scénky, improvizácie, recitačné súťaže. Roman bol jedným z jej prvých žiakov, ktorý sa dostal na hereckú školu. Dodnes sú učiteľka a bývalý žiak v kontakte.
